sobota 25. augusta 2018

Ako som pred 30kou našla odvahu tým, že som prekročila svoju komfortnú zónu a posťažovala sa v kaviarni

Už to tak bude – pomaly, ale isto sa blížim k ďalšiemu životnému míľniku – ku 30ke. Vždy som sa 30ky bála, a vlastne ešte stále sa jej bojím. Ale už menej ako kedysi, pretože pomaly si ujasňujem, čo ma v živote naozaj baví, menej sa bojím niektorých vecí a viacej sa zastávam svojho vlastného ja.

V dnešnej dobe, kedy spoločnosť na jednej strane dáva do popredia ľudí s depresiou a poukazuje na jej nebezpečenstvo, na strane druhej žijeme v dobe, kedy sa heroizuje akési supersebavedomie, ktoré podľa mňa miestami hraničí až s aroganciou... Je to z extrému do extrému a dlhodobo sa neviem v ničom nájsť. Otázka "kto som" je pre mňa stále rovnako nezodpovedaná ... Ale aspoň sa úprimne priznám, že často trpím nedostatkom sebadôvery a spochybňujem svoje rozhodnutia. Skrátka som perfektný materiál pre celý ročník ženského magazínu. 

Na jednej strane som rada, že som taká aká som a nevidím na tom nič zlé, niekedy však leziem na nervy samej sebe a veľa vecí by som chcela spraviť inak.....hmmm... a možno nie vecí, len konkrétne situácie. Chápete, čo myslím? 
No a čuduj sa svete, pred tou 30kou sa konečne dostávam k svojmu vytúženému cieľu – byť odvážnejšou, vedieť podržať samú seba a byť k sebe milšia či nenadávať si za každý, čo i len drobný neúspech.=) 
Skrátka naozaj si začínam budovať dôveru v samú seba - tú prirodzenú a zdravú dôveru. Ona tam vždy niekde bola, len sa akosi nevedela prejaviť v celej svoje paráde. Lenže teraz sa prejavuje a ja vám ten svoj proces trošku popíšem. Pretože my ženy sme už také: nie všetky sa máme rady také, aké sme, a tak si musíme vybudovať lásku k samým sebe... alebo si skrátka neveríme tak, ako by sme mali a musíme si to sebavedomie vybudovať zdĺhavým procesom.=) A mám pocit, že to tak nejak súvisí s vekom a dozrievaním a skúsenosťami... 

Pár rokov dozadu, ešte keď som bola na strednej, prišlo sa s názorom, že ľudia sú najspokojnejší okolo 30ky. Vtedy už majú ustálenú kariéru, vedia, čo v živote chcú, majú zabezpečené bývanie... Ešte donedávna som bola uzlík nervov a mala som dojem, že od konca vysokej školy som sa nikam nepohla. Ako to všetko stihnem do 30ky? Neviem čo chcem, mám milión záujmov, ešte viacej plánov, takmer žiadne peniaze, byt v nedohľadne ... mám len kopec oblečenia, seba, priateľa, tento blog a pár skvelých cestovateľských zážitkov. Ale kde mám tie životné istoty a priority, ktoré mám mať čo nevidieť upratané a ustálené?????!!!!


A potom to začalo! Prekonávaním sa v úplných banalitách!!! Najprv som prekonala svoju komfortnú zónu, keď som sa prihlásila na balet. Celá vydesená, lebo veď viete cudzí ľudia a ja, a ja a tanec, no stále pevne odhodlaná, som sa prihlásila na prvú hodinu. To bolo necelý rok dozadu... a predstavte si – našla som sa v tom ako v ničom inom v živote! To je pocit, ktorý sa nedá opísať, to je skrátka vec, ktorú prežívate len vy a vaše vnútro... ten moment, keď viete, že ste na tom najlepšom mieste na tomto svete. Že aj keď to neviete, prekonáte sedmoro hôr, 100 kráľovstiev a tisíc prekážok, aby ste sa niečo naučili... ale najmä, už vás nikdy nikto od toho neodhovorí. A tak som si začala ujasňovať, čo bude v mojom živote moje najväčšie hobby. A to položilo ďalšie základy ....

Ešte pár mesiacov predtým ako sa uskutočnil tento baletný objav, som sa odhodlala ísť opäť na ľad na korčule. Kedysi som korčuľovala veľmi rada, no odkedy si mama zlomila nohu, akosi som sa tomu vyhýbala, lebo viete – som býk a žijem si svoj bezpečný život. Lenže Polly naliehala: poď bude zábava. A tak som išla... najprv opatrne, potom trošku odvážnejšie.... prekonala som sa! Dnes korčuľujem... síce stále opatrne, ale ten zbytočný blok som prekonala.

No a tak sa vo mne hromadila zároveň radosť zo seba samej a zároveň hnev na seba samú, že sa stále vyhýbam konfliktom, neviem sa obhájiť.... hneval ma prístup ľudí, ich chovanie, moje chovanie... a tento hnev vrcholil a vrcholil. Až som ho nakoniec vypustila von... a páni moji, to vám bola úľava! Ako keby som si odopla 10 kilovú guľu, ktorá bola stále len ťažšia a ťažšia. Ono ako... stále nie som tak odvážna, ale už som spravila prvý krok a viem, že keď bude treba, spravím aj ten ďalší a ďalší....


A čo bol ten vypúšťací manéver? Prosím pekne, posťažovala som sa servírke na hrozné jedlo a ešte desivejšiu obsluhu! Pre niekoho je to banalita, ale pre mňa veľká vec. Ja sa nesťažujem, lebo nechcem byť tým ufrflaným hnidopichom... navyše nemám rada konflikty. Ale už to vo mne tak vrelo, že som to zo seba slušne vypustila... a čuduj sa svete – nikomu sa nič nestalo. Akurát sa prečistilo ovzdušie. .... Priznám sa ale, že to nebola najdokonalejšia sťažnosť, ale pointa je, že som vôbec otvorila ústa a odhodlala sa.=)

No a ešte spomeniem jedno prekonanie komfortnej zóny. Opäť to súvisí s baletom. Totižto, keď sme sa vrátili z ciest, hneď som utekala na najbližšiu baletnú hodinu. Zastihla som však učiteľku – raketu, ktorá ma mordovala neustálymi poznámkami – Barborka moc sa prehýbate! Držte tú ruku hore, oddychovať budete doma na gauči, teraz pracujte! Vytočte tú nohu! Vystrite sa! Neprehýbajte sa!.... takto to išlo celú pol hodinu! V duchu som nadávala, kričala: dosť ty ženská jedna! Stačilo, čo buzeruješ len mňa?!..... Prisahám, že som sa chcela zobrať a doslova utiecť z hodiny, že ja si za toto neplatím. A potom.... hovorím si, vydrž! Polovicu hodiny máš za sebou.... vydrž a už s ňou nikdy nemusíš mať hodinu!.... A potom mi to doplo! Táto „buzerácia“, ktorá nemala konca, je predsa len konštruktívna. Za túto hodinu som sa naučila veci, čo za celých 5 mesiacov predtým nie! V tom momente zmizol všechen pocit trápnosti a hanby, že niečo neviem... a už som sa len snažila dať zo seba to najlepšie. No a ďalšie uvedomenie prišlo po hodine – ak sa viem prekonať na balete, viem sa prekonať aj v profesnom živote? Uvidím... minimálne som nabrala odvahu na zmenu a svoju nespokojnosť v práci riešim hľadaním nejakej novej... =)



Priateľ hovorí, že som typický býk – mám rada svoje pohodlie a čokoľvek mimo neho neriešim a nechcem riešiť. Aj preto som vždy nenávidela pojem „komfortná zóna“.... ako prečo ju mám prekonávať, keď mi je v nej dobre? Nie je podľa mňa človeku prirodzené vystavovať sa diskomfortu.... ale už chápem. Posunulo ma to.... míľovými krokmi.=)

Takže pointa: ak máte pocit, že stagnujete, že nie ste tam, kde by ste chceli byť.... tak niečo zmeňte! Čokoľvek! Buďte odvážne... nerozmýšľajte, aké to bude (prílišne rozmýšľanie v tomto prípade vedie k pochybnostiam, tie k zbytočným otázkam a tie nakoniec k nečinnosti, a teda k ničomu!)... len sa spýtajte či je to to, čo ste vždy chcela (vyskúšať)! Spýtajte sa: ak by som sa nebála (nemala pochybnosti, pocit neistoty, mala dostatok sebadôvery, odvahy atď), vyskúšala by som to? Ak je odpoveď pozitívna, choďte do toho!
Možno to skúsite a poviete si, že nie, toto nie je ono, ani v kútiku duše to so mnou nepohlo.... No, možno objavíte to, čo ste dlho hľadali, len ste nevedeli, čo to je. Možno získate len jednorazovú skúsenosť, možno len nejaké uvedomenie si niečoho... ale aj to je prínos ako ste si mohli prečítať.=) Aj z maličkosti môže vzniknúť dôležitá zmena.=)

Hlavne to však nehľadajte rozumom, ale srdcom.... dajte tomu čas a nenechajte sa odradiť chvíľkovým pocitom nekomfortu. Ako je to hrozne klišé tvrdenie, ale naozaj to dáva zmysel. Ak robíte niečo, čo si viete odôvodniť len rozumom, tak pritom dlho nevydržíte... vy skrátka musíte v danej veci nájsť niečo viacej ako len pádne argumenty.... 
Nestanovte si to však ako cieľ ale ako želanie, ktoré si raz chcete splniť. A takto si postupne napĺňajte svoj život pozitívnymi a odvážnymi vecami. A okolo 30ky (alebo kedykoľvek inokedy) zistíte, že vediete život, s ktorým ste naozaj spokojná. Ja som už tak v polovici cesty – mám svoje obľúbené činnosti, rysujú sa tie "dospelácke" životné istoty a priority ... chýba už len milované pracovné miesto. Ale verím, že aj to sa časom objaví.=) ... ale najmä - začínam pestovať a nachádzať rovnováhu v tom najdôležitejšom - v mojom vlastnom "JA".=D

A čo vy? Máte aj vy nejaký nezabudnuteľný zážitok, ktorý vás posunul „do úplne inej dimenzie“? =)
BB

4 komentáre:

  1. Veľmi inšpiratívny článok. Býk nie som, ale mám to podobne. Tiež nemám rada konflikty, preto často neriešim to, čo ma vlastne dosť štve. A tiež si všímam, že sa s vekom veci menia, hoci u mňa nejaký ten echt zlom teda ešte nenastal. :D A chýba mi taký ten echt koníček... Veľmi inšpiratívny článok! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och dakujem. Bala som sa, ze ta pointa z toho ani nebude jasna... mala som toho tolko na srdci a nevedela som to tak nejak rozumne upratat.🙂
      No a ja som bola unavena uz sama zo seba, tak som svoju frustraciu zacala pustat do sveta ... ale teraz uz nie horekovanim, ale aj skutocnymi cinmi. Ale bol to proces dozrievania... nebolo to tak, ze by som si to povedala a hotovo. Vela krat som stratila odvahu, ked som chcela nieco povedat ,lebo som sa bala neviem akych nasledkov. A pritom jedinym nasledkom bolo to, ze som bola nahnevana akurat sama na seba... V kazdom pripade, teraz mi velmi v tomto pomahaju prave tieto otazky:
      Ak sa nezastanem samej seba, kto sa ma zastane?
      Taktiez spominana: ak by som sa nebala, co by som spravila....
      A napokon Polly mi raz povedala taku krasnu vetu v style: skratka ak ta nieco serie tak to povedz, aj keby ta to malo uplne zomliet.....
      Tak sa snazim fungovat nejak takto a byt odvaznejsia...nie kvoli inym, ale kvoli sebe.🤗

      Odstrániť
    2. To som povedala? Super xDD ... áno, to sa na mňa aj podobá, pretože niečo na tej 30tke skutočne je. Ja si zasa živo spomínam ako sme spolu sedeli v kaviarni a hovorila som ti, že po tej 30tke sa cítim akosi uvoľnene, pretože som konečne začala rozprávať presne to, čo si myslím. Toto bol pre mňa zlomový a oslobodzujúci okamih, povedať úplne slobodne svoj názor a nečakať, že s ním ostatní budú súhlasiť, či skrátka iba rozprávať s ľuďmi o tom, čo sa mi vlastne práve chce (vieš, ako ja a tí kníhkupci, čo na mňa potom zazerajú, že "bože, zasa nejakí samovtipný čitateľ"). Odvtedy žijem oveľa spokojnejšie :D. A to, čo so mnou spravilo kraso, to si ty v reálnom čase tiež videla...ako áno, niečo sa v človeku po tej magickej hranici začne diať, skrátka začne tak akoby konečne vedieť, čo presne chce a kým je. Aj čo sa týka tej vlastnej obrany voči negatívnym ľuďom, ja som sa napríklad naučila zaujímať odmeraný postoj. Už netrpím tým, že sa domnievam, že musím byť na každého milá. Keď je na mňa niekto drzý, zaujmem veľmi odmeraný postoj a niekedy to robí divy.
      a šaty...prekrásne! Tento štýl s klobúčikmi ti veľmi ide... Mňa by klobúk "pochoval", ale ty si v ňom veľmi prirodzená. Šaty by som brala všetkými desiatimi xD

      Odstrániť
  2. Vlastne... Nepovedala, napisala si mi nieco v takom style, ked si rozoberala moje pismo.🙂
    Ano, 30ka je urcite magicka... skratka mas skusenosti, mas vedomosti, ... podla mna ako osobnost sa vykrystalizujes cca v tomto veku. ALE... samozrejme aj nemusis - ten vek je len cast celeho toho procesu. Tak ako som sa ucila povedat NIE veciam, ktore som nechcela... ucim sa aj dalsie veci: ze na to, aby som nieco spravila nepotrebujem nieci suhlas a ako pises - nemusi ma mat kazdy rad. Lebo realne to nejde... a ked si to clovek zacne uvedomovat, vsetky tieto veci... spusti sa cela lavina dalsich veci.
    Ako ono to nie je o tom, ze po tej 30 bude zivot gombicka, ze bude dokonaly... ale tym, ze clovek uz bude zosuladeny sam so sebou, tak bude zit ten zivot plnsie a spokojnejsie, nie? 🙂
    Dakujem. Saty mi doniesla mama ako darcek z Chorvatska. Biele dlhe som uz dlho chcela...ale take s edwardianskym nadychom. Myslim, ze sa celkom trafila.😄 Akurat material je sice prijemny - velmi jemna gazovina... lenze je trosku delikatny a treba s nimi narabat opatrne.

    OdpovedaťOdstrániť