pondelok 16. apríla 2018

Medzi riadkami *3 ... O knihovníčke a stratených ilúziách...

Ešte kým pracujem ako knihovníčka, napíšem vám čo-to o "utrpení" mladej knihovníčky v službách. Služby sú miesto, kde my knihovníci prichádzame k blízkemu stretnutiu s čitateľmi. Ľudia si myslia, že sme tu také slečny a panie na všetko, lebo sme hneď pri vstupe do budovy a pri vstupe je predsa vždy nejaká recepcia alebo vrátnica, kde sa dozviete všetko. Vrátnica tam nie je, ale sme tam teda my... A tak riešime miestami naozaj prekérne situácie. Ako príklad uvediem jednu pani, ktorej známa kedysi v knižnici pracovala, a tá pani volala v domnienke, že tu ešte stále aj pracuje a v sobotu má isto službu. Tak skrátka pani volala Jarke, ale zdvihla som to ja. Že pani chce vedieť či je lekáreň oproti knižnici otvorená... Teda to som sa dozvedela až po 15 minútach dohadovania sa o tom, že Jarka tu už nepracuje a nie, ani ja naozaj nie som Jarka. Ďalších 15 minút trvalo pani vysvetliť, že ani omylom nemám výhľad na lekáreň a ani omylom sa nemôžem pohnúť zo svojho miesta a ísť sa pozrieť či je otvorená. A tak som sklamala jej očakávania a asi aj zhatila jej denný program, čo bola pre ňu asi veľká rana, lebo som bola počastovaná slovami ako neochotná a nepríjemná. A ja som si povzdychla, prečo... naozaj PREČO ja musím riešiť tieto veci a akým právom si vybíja svoju frustráciu na mne. Smutné je, že takéto absurdné situácie sa opakujú tak často, že sa na nich už nesmejem... nikto z kolegýň sa už nesmeje. Ale poviem vám... nie vždy to bola taká tragikomédia....

Do knižnice som sa totižto veľmi tešila. Samú seba som videla ako si budem šťastná a s úsmevom na perách skackať po chodbách a svet bude gombička. A ono to tak nejakú dobu aj bolo. V práci knihovníka som totižto videla poslanie - veď koľko študentov vďaka knižnici vyštuduje! Koľko ich získa diplom!
Prvé mesiace som doslova levitovala od spokojnosti, keď som odchádzala z práce domov. Stačilo málinko - nájsť knihu čitateľovi, ktorý, hoci na ňu priamo pozeral, nevšimol si ju... alebo ukázať cestu čitateľovi na prezenčné, veď čo ma potom, že knižnica má len dve poschodia a všade sú orientačné ceduľky! Kašlať na to! Aj mapky som kreslila, aj som vysvetľovala, aj som hľadala, zháňala, objednávala.... bola som dobrá a milá a bola som rada, že som mohla pomôcť. Navyše som si našla vždy minútku na prečítanie pár strán z knihy, a tak som len sledovala ako sa môj slovník obohacuje úžasnými slovami a slovnými spojeniami a zvratmi, obratmi aj prevratmi... a potom došiel ten pomyselný vrchol knihovníka v službách....

Totižto najväčší problém knihovníka je čitateľ sám. Ono, vy by ste mu aj nohy vybozkávali, modré z neba zniesli, len keby že je trošku milý, nekričí po vás, nerobí si z vás slúžku ... lenže čitateľ má presne tri chyby. Za prvé: čitateľ nadobudol z nejakých príčin domnienku, že má práva, ale absolútne žiadne povinnosti. Za druhé: čitateľ vie vždy lepšie, čo má alebo nemá zamestnanec preňho spraviť alebo čo môže alebo nemôže v knižnici robiť. A za tretie: čitateľ je veľmi lenivý tvor. Samozrejme, česť výnimkám, ktoré mi vedia spríjemniť deň, ale o tých až v závere článku. Venujme sa tomu negatívu, ktoré vás dokáže rozhodiť a doslova znechutiť na celý pracovný deň.

Tak napríklad taký knižničný poriadok je pre čitateľov len akási bohapustá spleť hlúpostí, ktorá je úplne zbytočná a treba k nej pristupovať v štýle pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Čiže pravidlami sa riadi len málokto, no akonáhle je problém, spomenú si aj na tieto bohapusté žvásty a začnú argumentovať "ale v knižničnom poriadku".... tu sa zároveň prejavuje čistá lenivosť čitateľov prečítať si tento skutočne krátky dokument, a tak strielajú doslova naprázdno, čím sa dostávame do trápnej situácie - čitateľ hovorí hlúposti a ja sa snažím byť taktná a príliš na to nepoukazovať, lebo na rozdiel od neho mám akúsi empatiu a snažím sa to uhrať vrámci slušnosti, že ale veď o nič nejde, všetko je O.K. - ukľudnite sa a vyriešime to.


Na druhej strane, knižničným poriadkom sa veľmi radi oháňajú predovšetkým študenti práva, akože budúci právnici, ktorí si radi vylepšujú svoje komunikačné "skills" na nás chudákoch knihovníkoch. Hľadajú medzierky v poriadku, chytajú za slovička, hľadajú alternatívne výklady jednotlivých bodov. Na to mám vždy len jedna odpoveď - ja, ako človek na najnižšom poste vrámci knižnice, mu môžem dať akurát kontakt na tú najvyššiu a môže podebatiť s ňou. Ja poriadok nezmením, neprepíšem ani nič, takže svoj dych vždy márnia zbytočne. Poväčšine inak túto ponuku - kontaktovať najvyššiu - odmietnu a odídu... lebo, veď nie je oponent ako oponent a s riaditeľkou to už nemusí ísť tak ľahko.

Čo sa týka študentov, naša mladá generácia, moja budúcnosť až raz budem na dôchodku, tá je tiež často na zaplakanie. Hoci trávia veľa času s hlavami nad telefónom, je úplne mimo ich záujmu riešiť niečo tak prízemné ako dátum výpožičky a svoje čitateľské konto. Ľahšie je napísať email a tie slúžky, čo tam robia.... ehm knihovníčky, požiadať o predĺženie. Nuž, veď nás za to platia, nie? Tu sa však knihovníčky stávajú nielen slúžkami, ale aj detektívmi, pretože mladí... ale vlastne aj starí, sa podpisujú v štýle Tatiana O. alebo Michal P., alebo sa nepodpíšu vôbec alebo vlastne vôbec nenapíšu, čo chcú predĺžiť, lebo si veľakrát ani nepamätajú, čo majú vypožičané ... niekedy si ani nespomenú, kde tú vypožičanú knihu majú, a tak na vrátenie berú všetky, ktoré majú na kôpke a dúfajú, že "sú všetky". Lebo to je najčastejšia otázka: a vrátil som všetky?.... Jasné..... a možno aj nie. A vtedy sa idú hádať, že ale ja som tú knihu na sto milión miliárd kvadrilión percent isto, ale, že nijak inak než isto vrátila! Tu prichádza vývrtka  a nastáva hádavičný tón. No a ja sa vtedy mením na zlého policajta a pýtam to potvrdenie, ktoré dostávajú pri vrátení kníh, a ktoré hneď aj krčia a zahadzujú do koša..... a oni nato: ale ja som nič také nedostal. No, a tak sa z nás knihovníkov v službách stáva detektív aj policajt, ktorý skladá celý príbeh, lebo mi máme výpožičné lístky a históriu transakcií.... my vás vieme prečítať od začiatku do konca.;) Ak by som mala vyjadriť túto smutnú skutočnosť v číslach, 99 percent takýchto prípadov dopadne tak, že čitateľ knihu buď naozaj nevrátil a neskôr ju našiel (napr. pri sťahovaní zapadnutú za skriňou - true story) alebo ju skrátka "len" stratil... ale isto iste ju nevrátil.

Čo sa týka tých bežných situácií, milujem, keď príde čitateľ do pokladne, kolegyňa si vypýta od neho preukaz a on so zúfalým výrazom povie: ale mne žiadny nedali. Nuž nedali, ale povedali ti, že ťa zaregistrovali na ISIC. Čiže tvoj preukaz je čo? ISIC! Logish! Alebo čitateľ prinesie kopu kníh a postaví ju predo mňa... a ja čakám  a pozerám.... mám ich vrátiť? chce ich vypožičať? Nie! Možno predĺžiť! Achhhh BB!.. Buď ako Sibyla, čítaj myšlienky!
No, a potom sú tu tie nepochopiteľné veci, priam fascinujúce, medzi nebom a zemou, kedy sa jeden typ ľudí dokáže postaviť k prázdnemu okienku (najlepšie s vypnutým počítačom a ceduľkou "prejdite k vedľajšiemu okienku") a čaká.... pričom knihovník sedí o okienko vedľa... ako chápete, tiež by ste sa nepostavili v obchode ku prázdnej pokladni a nečakali na predavačku. NIE! Idete k tej pokladni, kde niekto sedí! A potom je tu druhá skupina ľudí, ktorú pošlete k tomu prázdnemu okienku, lebo na to máte dôvod a oni sa na vás osopia: ale veď tam nikto nie je. No ale ja vás tam neposielam pre srandu králikov, tak tam choďte a uvidíte ako rýchlo sa tam niekto objaví!
No a potom je tu také, že veď treba zvýhodniť znevýhodnených. Veď, keď niekto príde so zlomenou nohou alebo má "menený kĺb", nebudeme ho posielať po schodoch do šatne. Nie, pre tých sú pripravené kľúče od skriniek hneď pri vchode. Lenže, to by nebola Slovač, stále šmahnutá socialistickýcm zmýšľaním - načo by som chodil hore-dole po schodoch, keď skrinky sú aj tu hore! A tak okrem ľudí s barlami či mamičiek s kočíkmi si po kľúčik prídu aj zdraví, dospelí ľudia s trápnou výhovorkou a zlým hereckým výkonom - mňa bolí noha (!). Chápete, ani len snaha o to znieť presvedčivo, žiadna emócia utrpenia, aby sme im to aspoň trocha verili! Ochotnícke divadlo sa nekoná... ostáva len suchopárne - bolí ma noha. No a viete, mne je trápne (za nich), a tak ich nevyšetrujem a ten kľúčik im dám.... lebo veď karma je zdarma.

A tieto situácie sa kopia a opakujú a vy zistíte, že každý deň a každý týždeň je úplne rovnaký. Ľudia sa rozčuľujú (ako vážne?! čakali by ste, že sa v knižnici bude niekto rozčuľovať???!!!), sú nespokojní, a pritom všetko vzniká len z ich nezáujmu sa informovať či čítať informácie. Ak si myslíte, že hovorím o nejakých krkolomných záležitostiach, vôbec to tak nie je. Sama som počas celého vysokoškolského štúdia knižnicu navštevovala - pravidelne som tu trávila takmer každý deň a nikdy som žiadne problémy nemala. Nie je to o nastavení knižnice, ale o prístupe ľudí a ten je žiaľ na zaplakanie. 
Postupne vás prestane baviť nielen práca s ľuďmi, lebo vás majú len za slúžku, ale váš slovník sa obmedzí na pár fráz, knihy vás prestanú baviť a vy doslova debilniete.....
Kdesi som čítala, že Boh stvoril knižnicu preto, aby ľudia nemali výhovorku byť hlúpimi ... z vlastného sledovania zisťujem, že byť sčítaný neznamená byť aj príjemný a dobre vychovaný, mať empatiu či byť inteligentný. Lebo je rozdiel čítať a čítať a je rozdiel kniha a kniha... a tiež výchova a výchova. Inak povedané, blbec ostane vždy len blbcom, aj keď vo svojej malej mikrobublinke si myslí, že je niečo viac, lebo oklamal akúsi knihovníčku, lebo obabral knižničný poriadok alebo si vybil frustráciu na nejakom zamestnancovi, lebo  lebo... môžem pokračovať do nekonečna.


No a čo tí milí čitatelia? To sú tí, ktorí robia všetky tie drobnosti, ktoré považujú možno za úplne nepodstatné, ale mne či nám uľahčia robotu a častokrát urýchlia nejaký proces, a teda aj čitateľ rýchlejšie vybaví, čo potrebuje. Tak napr. minule ma dojal jeden Španiel, mladý chalan, študent STU. Zahraničný študenti dostávajú pri registrácii na vyplnenie krátky formulár, v ktorom majú vyplniť buď domácu adresu alebo adresu na SR - celú aj s PSČ. Samozrejme, 99 percent napíše nejakú skomoleninu adresy bez čísla domu a bez poštovného, lebo si to nepamätajú a nechce sa im to ani hľadať. Miesto toho postávajú naprázdno, nahnevane klopkajú prstami a nahlas vzdychajú, lebo mi to trvá. Ja to samozrejme musím dodatočne hľadať, čo samozrejme zaberá čas.... no a skrátka tento Španiel, vyplnil celý formulár neskutočne poctivo! Ešte som videla ako si hľadá adresu na mobile, trápi sa, hľadá, hľadá, vypisuje... potom mi ten papier podá, ja to všetko šmahom ruky naťukám do počítača, navzájom si poďakujeme a registrácia čitateľa je ukončená. No a o čo ide? O to obyčajné PSČ! To je ten detail, na ktorý keď si spomeniem o dva týždne neskôr, stále sa usmievam. Skrátka on to čísielko nevedel, ale dal si tu námahu, nestál tam ako jajo-pajo, vyťukal to do telefónu a pohľadal to! Bol slušný, počúval, čo som mu vysvetľovala a nakoniec poďakoval a pozdravil. Áno, naozaj stačí tak málo... byť slušný, poďakovať, usmiať sa, vyplniť, čo treba....
Alebo tiež k nám chodí jedna pani na dôchodku... a vždy keď odchádza, každej z nás rozdá cukrík.=D Ako... prečo nie? ..... A skrátka chcem tým povedať, že týchto pozitívnych drobností je tiež celkom dosť, len žiaľ, to negatívne ich vie prevalcovať behom sekundy.... Takže ľudia! Buďme trocha menej arogantní, všímajme si okolie a hlavne, nemyslite si, že máte právo byť k iným hrubí. A hlavne... právo vychádza z plnenia si povinností... ak neplníte svoje záväzky, nečakajte, že niekto bude plniť vaše nároky. A napokon ... knižnica nie je verejný nepriateľ - my tam nestrácame knihy naschvál, neoberáme vás o centy, ani neúčtujeme poplatky za niečo, o čom neviete... čo by sme z toho mali? Tak buďme menej blbcami a viac ľuďmi. Verte, že tejto spoločnosti to naozaj pomôže.=)

Na záver ma samozrejme zaujíma, aké skúsenosti máte s knižnicami a jej zamestnancami vy? Resp. aký typ čitateľa ste? =)
BB

Zdroj fotiek: Pinterest

8 komentárov:

  1. Nuz ja som do kniznic prestala chodit uplne. Dovodom boli pracovnicky trpiace syndromom vyhorenia neschopne zmenit svoju zivotnu situaciu a buzerujuce citatelov. To sa vsak zial deje vo viacerych profesiach. Som knihomol a bojkot kniznic riesim e-knihami, poziciavanim knih v rodine a kniznymi budkami. A mam klud :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja to zial sledujem z druhej strany... a ano - mnohe knihovnicky su vyhorene, ale nemyslim si, ze su neschopne zmenit zivotnu situaciu... resp. nemyslim si ze je to o zmene. Kazdeho knihovnika, ktoreho poznam, ma totizto svoju pracu neuveritelne rad a odist prenho neznamena riesenie, hoci v mnohych dovodoch by to bolo idealne. A hlavne, to ze su vyhoreni suvisi hlavne s tym ako je praca podhodnotena - po finacnej stranke aj samotnou spolocnostou. To ako ludia vedia byt ignorantski som nacrtla v clanku... a ver, ze to zavazi a musis byt velmi otrla aby si dokazala toto ignorantstvo ignorovat aj ty a robila si si len svoju pracu. A na otazku: tak preco to niekto robi aj za takychto podmienok je jednoducha odpoved - lebo niekto tu pracu robit musi a hlavne - ja osobne som ju mala neuveritelne rada a vidim/videla som v nej zmysel.😊

      Odstrániť
  2. Tiež musím podotknúť, že my knihovníci/knihovedci/bibliografi svoju prácu milujeme, alebo nám minimálne záleží na dobrých knižničných službách, pretože si uvedomujeme ich význam. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať na oboch stranách, zasa všetci sme len ľudia... viem to posúdiť z oboch strán, začínala som v službách a teraz som v pokojnom knihovedeckom prostredí. Ľudia z vedľa mi nechýbajú, hoci práca áno... pamätám si na veľa milých čitateľov, ktorým som hľadala knihy s veľkou radosťou, ale tiež si pamätám ľudí, ktorí z akéhosi dôvodu stáli pri zatvorených okienkach :D, ľudí, čo sa postavili do okienka, nepozdravili a nič nepovedali iba tupo civeli (asi očakávali to spomínané čítanie myšlienok) a ľudí, ktorí sa prišli za poplatky doslova vyvrešťať na okienkovú pracovníčku, ktorá podľa logiky ani najmenej nemá dosah na akúkoľvek ceno-tvorbu poplatkov... Na druhej strane, áno, aj my máme zlú nápadu, ale myslím, že vrámci možností, ak je jasná požiadavka týkajúca sa veci, z druhej strany príde aj jasná jednoznačná odpoveď, bez akéhokoľvek chochmesu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne. Kebyze ludia maju aspon minimalmu snahu - sice nie ze by taki neboli, a viacej vnimali okolie, tak aj tie knihovnicky by mozno tolko nebuzerovali. Lebo ono to ocividne ide - ten vzajomne pozitivny pristup. Len ked ludia nevedia formulovat svoje poziadavky, zacyklia sa lebo maju nejaku utkvelu predstavu alebo len skratka sa nevedia chovat k ludom a je to ich celozivotny problem... ako zasa nie sme handry, fackovaci panaci ani roboty. Nebudeme len stat so sklonenou hlavou a ano, ked treba, tak citatelov napomenieme. Od toho sme tam. Nerobime to z pasie, ale preto, aby kazdy mal rovnake podmienky a moznosti. V zmysle - napr. ked mi niekto vrati pocarbanu knihu, tak ano, nevezmem mu ju a musi ju nahradit. Nie preto, lebo ma bavi cloveka buzerovat, ale je to jeho zodpovednost a kazdy dalsi citatel ma pravo na citatelnu knihu - lebo my nie sme sluzba pre jednotlivca, ale pre celu verejnost. To je dalsia vec, ktoru ludia nechapu. A pristupovat k tomu v zmysle - mala si sa lepsie ucit, nemusela by si to robit a potom tu nariekat alebo ked sa ti nepaci, odid... je riesenie problemu podobne nasej krajine a jej zmyslaniu - neefektivne a nelogicke.

      Odstrániť
  3. Keďže som začala pracovať v knižnici len pred mesiacom ešte som vo fáze poletovania :D Priznám sa že som tú prvú negatívnu časť článku radšej preskočila nech nestratím ilúzie predčasne, ale ja mám to šťastie že robím v mestskej knižnici na detskom a deti sú väčšinou rozkošné a rodičia vďační.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. 😊 achhh, ale tak vela spravi aj povaha cloveka samozrejme. Zial, ja sa tazko povznasam nad tieto veci a neviem ich spracovat a nechat ist. Mrzi ma pristup ludi a mam pocit, ze by sa vela veci malo zmenit, prekopat... a mozno vyzniem hystericky, ale treba sa o veciach bavit a pisat o nich, lebo vidim, ze kazda strana vidi veci inak a dochadza k nepochopeniu.😊 Cize... je tam vela faktorov, ktore zavazia, takze tie iluzie nikdy nemusis stratit. A ako pises, je rozdiel kniznica a kniznica - ta nasa je najvacsia na SR a ako hovori moj veduci - sme ako v rychlom obcerstveni.😉 Vsetko musi splapat!
      V kazdom pripade, knihovnicka je krasne povolanie...

      Odstrániť
  4. Já mám knihovny obrovsky ráda. Mrzí mě, že teď nečtu nic mimo obor, ale strašně ráda procházím regály, půjčuju a pak vracím přečtené. Minulý rok jsem si nabírala knížky, pípal mi je knihovník a říká, ale už jste přes limit - můžete mít 20 knih a vy máte 23. Ale já studuju dvě školy a všechny potřebuju. Tak jo.
    Připomnělas mi ale zásadní věc. Často položím komínek knih a neřeknu, zda půjčuju nebo vracím, protože přemýšlím, zda mám všechno a musí se ozvat knihovník. Budu na to víc myslet.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. =DDD To poznám. Keď sa dá, tak ja tu jednu knihu nad limit dám, hlavne ak vidím, že človek tie knihy naozaj študuje. Na druhej strane, ako zamestnanci musíme tiež dodržiavať "pravidlá", aj keď niekedy sú trafené.
      Ale sú aj takí čitatelia, čo si naberú 30 kníh, ani nevedia čo tam majú, len majú v nápise nejaké !slovo", ktoré im zapadá do témy a rozčuľujú sa, že prečo si ich nemôžu zobrať. To ich vždy pošlem si tie knihy pretriediť a nakoniec sa vrátia s 8 knihami, že zbytok, tých 22 kníh, vlastne ani nepotrebujú....=D No skrátka, niekedy nechápem.
      A posledné spomínané - je to taká banalita, ale keď to človek za deň povie resp. spýta sa doslova 100 ráz... je to otrava.=D Odkedy pracujem takto v službách v knžnici, tak sa viem ďaleko viac vcítiť do prác iných ľudí - počnúc úradníčkou a končiac predavačkou. A odvtedy si vždy pečlivo pripravím všetko, čo treba, aby som neotravovala so samozrejmými otázkami alebo nezdržovala hľadaním.=D

      Odstrániť