pondelok 16. januára 2017

Povolanie knihovníčka

Pomaly to bude rok, čo som v jednom príspevku opisovala svoj neslávne-slávny príchod do mojej prvej skutočnej práce po vysokej škole. Od začiatku bola táto práca kompromis, a tak to aj dopadlo - koncom októbra som skrátka dala výpoveď - nešťastná, uplakaná a vyhorená. Nie že by ma to prostredie tak trýznilo a mučilo, skôr moja neschopnosť prekonať samú seba ma brzdila v čomkoľvek, čo som robila alebo mala robiť. Lenže dať výpoveď bolo ako kompletne priznať svoju neschopnosť a prehru, a tak som to odkladala a odkladala. Myslím, že doteraz som to celé ešte nevstrebala. Nie som úplne o.k. s tým ako to celé skončilo, ale v istom momente som vedela, že ak sa nezmením, a toho som schopná nebola, kompletne ma to pohltí ... a tak som radšej dala výpoveď s tým, že toto je koniec, treba ísť ďalej.

Čo sa týka práce vo všeobecnosti, mám presnú predstavu toho, čo nechcem, no neúplnú toho, čo reálne chcem. Skrátka môj ideál nenapĺňa žiadna práca, s ktorou som sa doteraz stretla. Myslíte, že som vyberavá a z vyberavosti účty nezaplatím? Áno, s tým plne súhlasím... ale kým nemám deti, za ktoré nesiem zodpovednosť, mám priestor na takéto "vymýšľanie" a "hľadanie sa". A tak som si po výpovedi povedala, že odteraz už žiadne kompromisy, skrátka spravím to, čo cítim, lebo hoci to veľmi často ignorujem, vždy nakoniec zistím, že moje "pocitové" rozhodnutie je pre mňa to najlepšie rozhodnutie. 

Lenže vaše rozhodnutie a očakávanie vášho okolia . napr rodina moja, priateľova, priateľ... je skrátka vždy iná. Inak povedané - nevymýšľaj, zamestnaj sa a buď šťastná, že máš prácu. Hotovo. Skončili sme. Lenže potom zistíte, že svet "dospeláka" je chodiť do práce, stráviť tam väčšinu dňa, potom ísť domov a pripraviť sa na ďalší pracovný deň - navariť obed, dať prať ... no ukameňujte ma za to, že v takomto živote zmysel nevidím. A nie tá časť s upratovaním je háčikom.=D
Lenže spoločnosť je tak nastavená, 90 percent ľudí tak funguje... s čím mám teda problém? Ťažko povedať, kde mám začať a kde skončiť... chcem tým ale povedať, že presadiť si "svoje" povolanie  nie je jednoduché -  zažila som hádam všetko - od ťukania si na čelo až po "ty fakt nie si normálna" alebo "na toto si študovala vysokú školu?".

Tak som dala sebecky klapky na uši a voilá - je zo mňa knihovníčka. A viete, čo je na tom najkrajšie? Žiaden stres, žiadne tabuľky, žiadne motivačné kecy v štýle ako zvýšiť svoju produktivitu a podobne. Navyše týždenne stíham prečítať jednu knihu, čo sa mi nestalo hádam od strednej.=D 
A prečo práve knihovníčka? Pretože nie som súťaživý typ, nepotrebujem nikomu dokazovať, že aha, tento týždeň mám lepšie výsledky ako "Ivana z vedľajšieho", nie som ambiciózna, dravá, komunikatívna, neviem "predať pokazené pero", nemám rada stres, limity, ultimáta, excel, nechcem robiť na snoch iných - teraz ani nikdy ... poviem to na rovinu - pre veľké firmy a moderný svet som nepoužiteľná.=D Chcem skrátka svoju pokojnú bublinu, chcem dosahovať vlastné ciele a vrcholy a práve táto práca mi dáva priestor na nich pracovať. Navyše byť knihovníčkou je v istom zmysle poslanie - veď bez vás by tí ľudia nevyštudovali!!! Ste dôležitým telieskom v "vzdelávacom organizme". Takže ak prácu, jediné dôležitú a zmysluplnú! (Tým nechcem degradovať a polemizovať o užitočnosti iných zamestnaní!)

Samozrejme v takýchto rozhodnutiach a situáciách musíte mať okrem hejterov aj nejakú podporu a ja som ju v tom najhoršom, vďaka bohu, mala a mám.=) Takže pointa? Nebuďte nešťastní len preto, lebo ostatní sú tiež a považujú to za normálne. Nájdite to svoje a stojte si za tým.

No a k samotnej téme "knihovníčka" som stihla spraviť aj pár záberov. Nie som s nimi bohvie ako spokojná a dlho som váhala či ich  vôbec uverejňovať - poznáte to - chcete stihnúť aspoň nejaké svetlo... ale tak sú tu, a keď zapojíte trocha fantázie a predstavivosti, možno zistíte, že tá kombinácia je veľmi zaujímavá. Ale teda k samotnému výberu:
Každému je asi jasné, že volány, to je skrátka moje, a tak som len ťažko odolala týmto šatám z H&M. Navyše sú z perfektného materiálu a majú dĺžku do polovice lýtok - moju najobľúbenejšiu. 
Strih majú voľný, klasický v štýle 90-tych rokov... čo ja ale veľmi neobľubujem, takže aj tentokrát prišla na rad čierna saténová stuha, ktorou som si opásala pás. Svetrík je tiež oldschoolový, v štýle 90-tych rokov. Inak vizuálne mi strašne pripomína sveter, ktorý mal Kurt Cobain pri nahrávaní unplugged.=D No veď to sú tie 90te.=D 
Výzoro je to možno "super-babkovské", ale pre mňa je to vrchol pohodlnosti a tento štýl - šaty a oversize sveter - sa mi neuveriteľne páči.=)
Baleríny vysvetlím tým, že v knižnici sa bežne prezúvame a toto sú moje prezuvky. Navyše je tam príšerné teplo, takže bežne tam pobehujem len v šatách či sukni.
BB





16 komentárov:

  1. So všetkým ohľadom práce samozrejme súhlasím...problém je, že ľudia sa ti snažia nanútiť svoju predstavu o šťastí a pritom to základné, že je to ICH predstava o živote a nie TVOJA im uniká. A tiež nechápu, že nie každý si pod slovom "úspech" predstavuje to isté. Ja vidím život, hoci aj na vyššej pozícii, vo firme, pri nejakom blbom grafe, aby mal najvyšší z najvyšších vždy dosť lóve na dovolenku, za životný neúspech. Môj úspech zasa tvoria veci, ktoré by iným prišli ako drobnosti a pre mňa sú to životné méty - živiť sa "bez šéfa", vydať knihu, hoci aj jednu... a podobné vecičky.
    no a k šatám...JA ODPADNEM!!!!!! :D dnes, ako som ti posielala tie viktoriánske šaty z H&M, tak tesne predtým som mala v košíku TIETO šaty!!!!!! :D ale potom som si povedala, že ech nie... majú rovný strih a síce tam dám opasok, ale čo ak to neukáže na mojej postave, tak ako chcem... resp. tak ako na tebe - vysokej a štíhlej... a tie druhé sú vlastne viac gotika.... no proste... stačilo málo a zasa by sa nám stalo, že sa stretneme v rovnakých šatách! :D
    ... a inak, považujem ich za krásne, sedia ti, veď skoro som ich kúpila! XD

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne. Tiež sa nejak nezhodujem s väčšinovou predstavou o tom, čo je úspech.=D Dokonca som minule "pri kódovaní" listovala jednou knihou, kde bolo písané, že sme doslova masírovaní tým byť úspešní a musíme byť motivovaní, najlepšie pozitívne motivovaní a celé je to pritom len vykonštruované - vlastne vidina úspechu nás motivuje, keď sme motivovaní, veľa spravíme, takže firmy majú pracantov, ktorých potrebujú... a keď "všetci" hovoria aké je úžasné byť úspešný, no kto by to nechcel zažiť? Mať? Ale pritom kto určil čo je alebo nie je "byť úspešný"...aká je definícia tohto slova? .... No proste. Taká tenká kniha to bola, ale celkom zaujímavá... ale nenapísala som si ako sa volá, lebo že šak na takéto knihy si nájdem čas inokedy - keď budem mať náladu aj viacej myšlienok...

      Už som ti písala, tiež by som okolo nich prešla len s povzdychom, že sú síce pekné, ale čo ten pás?! Ale našťastie už mám s týmito pytlovými vecami trocha skúsenosť a mama ochkala, že aké sú krásne, tak som ich skúsila s tým, že to určite previažem stuhou... a sú krásne a pohodlné. Pre mňa dokonalá dĺžka, super materiál. Možno kebyže sú aj v inom vzore, bolo by to super.=) Bodkovaných vecí mám habadej, aj keď tu sú tak nepravidelne rozmiestnené.

      Odstrániť
  2. Gratulujem moja! máš Guráž :) a úprimne ti ju závidím :) bol to ozaj veľký krok! :) a gratulujem k nove zamestnaniu :) ja by som v pohode bola tiež knihovníčkou :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, ďakujem.=) Akože váhala som viacej ráz, mala som obrovské pochybnosti a už som bola miestami aj taká, že o.k. zoberiem čokoľvek, musím byť zodpovedná. Ale vždy potom vyvstala tá otázka - a prečo som potom odchádzala z tej práce? Aby som išla do inej, z ktorej skôr či neskôr znova utečiem?=D Tak si hovorím, že nie! Skrátka mám príležtosť vyskúšať to, tak potom, kde je problém? A tak ďalej a tak ďalej, až som sa prebojovala tam, kam som chcela.

      Odstrániť
  3. Tie stay su perfektne, inak myslim, ze je perfektne pokial si si nasla pracu co ta bavi. Ja tiez nie som drava, nemam rada sutazivost, stres a neustale dokazovanie niecoho, v mojom pripade neustale prosikanie niekoho, aby som mu nieco horko tazko vtlkla do hlavy(ked to sam nechce v tej hlave mat), radsej by som to urobila 100 krat sama. Tak uvidim co este budem robit, ale rada by som tiez nieco pokojnejsie a viac pre mna usite. Len problem je v tom, ze nemam tak isto velku predstavu toho co by to malo byt.
    LIFE IN PICTURES BY LU

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja mám doslova pocit, že ak nie si ambiciózny, arogantný, supernamotivovaný a super pozitívny typ človeka, ako by si v tomto svete nemal ani miesto. Aspoň v mojom okolí skrátka nechápu ako môžem byť tak málo ambiciózna.=D A pritom som, len nie tým ich štandardným spôsobom. Neašpirujem na tie bežné "ciele" a "hodnoty".=D

      Aaachhh práca s ľuďmi, to je najhorší typ práce. Ja som sa jej nevyhla ani ako knihovníčka, ale čo už. Nič nie je dokonalé.=D
      Inak ešte ma tak napadlo, po krátkom zamyslení sa, možno nie je problém v tom, že my nevieme, čo chceme... ale možno nie sú len ponuky alebo tie ponuky, ktoré sú, sa len tvária "ako pre nás", ale v skutočnosti sú doslova oničom. Ja som napr. išla robiť pohovor do jednej nemenovanej firmy. V inzeráte naslubovali hory-doly ako je to všetko zamerané na prácu s módou, veď to bola známa módna značka... na pohovore ma behom 5tich minút slečna vyviedla z omylu, že no... vlastne budete pripravovať porady (perá, notesy, občerstvenie!!!!) a variť kávu, keď príde návšteva. Hovorím si, nevadí, treba niekde začať, ale treba mať aj nejaký cieľ a motiváciu, tak sa pýtam, že nejaký pracovný postup možný je? Ešte som tak skromne dodala, že nemusí byť behom roka či dvoch, pokojne aj v priebehu rokov ....(nech nezniem priveľmi premotivovane). Odpoveď: Noooo... to vám neviem slúbiť. Aj toto miesto, na ktoré sa hlásite sa uvoľnilo len čiste náhodou...
      A to bol len jeden z mnohých takýchto pohorov, kedy inzerát a reálna náplň práce boli úplne odlišné. Takže z čoho má vlastne človek na tomto malom trhu vyberať? Kde má začať, ak nechce zasvätiť svoj život Excelu a open space-u???

      Odstrániť
  4. Na tento článok som natrafila viac-menej náhodou, ale ihneď ma zaujal, už len kvôli tomu nadpisu :-) A musím povedať, že som sa v ňom celkom našla, pretože tiež tak nejako podvedome odmietam tú klasickú prácu, respektíve klasický život v rytme "vstať, ísť do práce, domov, večera, ísť spať..." :D. Ale ja mám pocit, že to tak nejako ide teraz dobou, celkovo tá naša generácia už uvažuje trošku odlišne ako napríklad naši rodičia. Ja som kedysi mala síce také obdobie, že som hltala články o produktivite, ale neskôr to zo mňa zase opadlo a tiež si začínam uvedomovať, že nejaká zaneprádznená kariéra a šplhanie sa za niečím mi vlastne nechýba. Problém je, že ešte nie som napevno rozhodnutá, čo by som chcela robiť, sú to len menšie nápady, ale rozhodne by som rada robila pre seba a nie pre iných a niečo, čo by ma bavilo. Nuž uvidí sa... :D
    Tebe držím palce v práci, nech sa ti darí a len smelo pokračuj v tom, čo si myslíš, že je správne :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Accchhh áno, celkom mi hovoríš z duše. Tiež som čítala motivačné knihy, knihy o pozitívnom myslení a napokon som v prvej práci zistila, že nie, nepotrebujem a ani nechcem byť "úspešná", uponáhľaná žena s telefónom prilepeným na ucho 24 hodín 7 dní v týždni ako som to mala vysnené.=D Vôbec to nekorešponduje s mojou povahou ... len som si vytvorila tento obraz "svojho úspešného ja" - prebrala som očakávania ostatných a vydala ich za vlastné a myslela si, že týmto spôsobom dosihanem to čo chcem a hlavne vďaka takémuto "úspechu" si budem vážiť samú seba.
      Aktuálne ma bavia články, kde sa píše o ľuďoch, ktorí sa jedného dňa skrátka rozhodli všetko nechať tak ako je a odišli - cestovať, odsťahovali sa na vysnené miesto, otvorili si malé podnikanie, čokoľvek.=DDD Tiež mám niekedy chuť zbaliť sa a ísť predávať kokosové orechy na Filipíny (obrazne povedané) =D
      A ďakujem a to isté samozrejme želám aj ja tebe.=)

      Odstrániť
  5. Oldschool nebo ne, neuvěřitelně ti to sluší a umíš to nosit (a já jsem na svetry ujetááá).
    Povídání důležité a gratuluji, že ses našla a hlavně, že jsi v tom podporovaná! V létě jsem se bavila s kamarádkou, která nedostudovala výšku kousíček od státnic (už měla i obhájenou bakalářku) - říkala, nevím, jestli to chci dělat. Studovala jsem jen pro titul. Ty si možná komplikuješ cestu, ale víš, že to dělat chceš a jdeš si za tím, říkala zase mě, když jsme rozebíraly, že mě od září čekají dvě školy. Asi je to fakt důležité...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. =DDD Ďakujem - kompliment od ženy vždy veľmi poteší.
      Obdivujem ľudí, ktorý dokážu "seknúť" so školou krátko pred finále - takých poznám resp. počula som o mnohých. Mne by to nedalo - nechať niečo nedokončené =D Ja ani knihu neviem nechať nedočítanú, hoci ma nebaví.
      Na druhej strane sú zasa ľudia, ktorý zvládajú aj niekoľko škôl atď- takých tiež pár poznám... nepovedala by som teda, že je to komplikácia, len skrátka každý máme iné predstavy a iné priority. Skrátka treba robiť to, čo človek naozaj cíti, že je správne... je to otrepaná fráza a v reále to nie je jednoduché, ale to je podľa mňa jediný spôsob ako docieliť to, aby bol človek spokojný sám so sebou a svojim životom. Takže... ani koniec pred samotným koncom alebo ďalšie štúdium, nie je zlé, pokiaľ je to to, čo ten človek chce...no nie? =D Ale toto je ti určite asi jasné =D

      Odstrániť
    2. Naprosto s tebou souhlasím!
      Včetně knih - dvě knihy se mi vybavují nejvíce. Ocelové město od Julesa Verna, které jsem pochopila až na posledních dvou stranách a Dekameron. Ten jsem četla na dovolené a u něj jsem vzdychala nahlas na pláži, že mě to už nebaví, že chci konec, a mamka mi říká, vždyť máš více jak půlku a opakuje se to, tak to už nečti, už víš o čem to je. Ale mě to stejně nedalo a dočetla jsem to, protože co kdyby se u maturity zeptali na něco, co bylo v té druhé půlce :-D

      Odstrániť
    3. =DDDD To je zlaté, ale úplne chápem toto trápenie. Ja som takto silou mocou čítala "šarlátové písmeno" a "moll flanders". Myslím, že žiadne dve knihy ma v živote nenudili tak, ako tieto.=D Ale tiež... dočítala som. S vypätím síl, ale dočítala.
      A vy ste mali tieto knihy ako povinnú literatúru? Akože ja som čítala len zlomok z toho, čo som mala ... ale nevybavuje sa mi, že by tam bol Dekameron. Ale.... no... ruku do ohňa by som zatoto tvrdenie tiež nedala, predsa len sú to už roky od mojej maturity.=D Ale nezdá sa mi....

      Odstrániť
  6. och tie šaty sú krásne a mne sa fotky páčia, chcela by som takéto vedieť urobiť v domácom prostredí :)
    Super článok, mňa by asi aj zaujímalo, čo taká knihovníčka robí, lebo je to dosť špecifické zamestnanie a neviem si predstaviť ako vyzerá tvoj pracovný deň :) inak úplne rozumiem tomu, čo píšeš. Ja som už 6 rokov zamestnaná ako kancelárska krysa v korporácii za super plat ale bez spokojnosti s činnosťou, ktorú tu robím. Preto si popri tom blogujem a vymýšľam niekoľko aktivít či biznisov, ktoré pomaličky ale isto trošku vynášajú a dúfam, že kvôli nim dám v budúcnosti aj ja výpoveď a budem sa môcť venovať len tomu, čo mám rada :)
    Drew's Beauty

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Mmmmm, keď mám byť úprimná, nikto v mojom okolí až na jednu výnimku, nemá nejakú predstavu o tom, čo vlastne robím.=D Napr. súrodenci si myslia, že len sedím a celý deň si čítam. Samozrejme, že mám na čítanie počas dňa nejakú chvíľku, ale teda nerobím to celých 8 hodín (bohužiaľ =D). Ja by som inak predstavu asi tiež nemala, ale práve tá jedna výnimka túto prácu už robila, takže som mala info z prvej ruky a v tejto knižnici som bola varená-pečená celú vysokú školu, čiže celýýýých dlhýýýýých 5 rokov a aspoň z tej "vonkajšej" strany (ako študent) som mala nejaký náhľad na fungovanie takejto inštitúcie. Ale teda v skratke ide o to, že mojou úlohou je knihy, ktoré nám pošlú zo skladu roztriediť (čitateľ si ich predtým objednal) - to znamená nielen manuálne podľa mena čitateľa a podľa abecedy, ale treba to nahrať aj do systému. Keďže ide o naoazj veľkú knižnicu, tak knihy chodia priebežne počas celého dňa a zároveň s nimi chodia aj čitatelia, ktorý si prídu tieto roztriedené knihy vyzdvihnúť. Vtedy je našou úlohou knihy "nahodiť" na ich konto, aby si to vedeli skontrolovať aj oni kdekoľvek a kedykoľvek (čo majú požičané, dokedy, na čo ešte len čakajú atď.)...a teda aby sme my vedeli u koho daná kniha je. Samozrejme tých oddelení vrámci knižnice je veľmi veľa, ja som opísala len to, čo sa týka mňa vrámci absenčných výpožičiek.=) Plus tiež je tam registrácia čitateľov a iné veci, ktoré sa ma zatiaľ ešte netýkajú.
    Popravde, ja veľmi obdivujem ľudí ako si ty. Ja som samú seba dlho presviedčala, že vydržím robiť "kancelársku krysu", veď hlavne, že zarobím. Zo zárobku môžem šetriť na podnikanie a podobne - ved to bude len pár rokov!... ale skrátka, nie... neviem samú seba "obetovať", ani v mene nejakého vyššieho ciela. Mám strach, že ak raz začnem takto pracovať, tak to budem robiť do konca života. Priateľ sa mi smeje, že som typický pohodlný býk a nepsravím nič, čo by ohrozilo môj komfort... a asi má aj v niečom pravdu.=D
    Achhh ale držím palce - kebyže môžem, každému človeku by som dopriala prácu jeho snov a nie tieto nedobrovoľne dobrovoľné väzenia.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Keď som doštudovala 5ročnú vš, išla som ešte na jazykový štipendijný pobyt na celé leto (tí, čo rozdávali štipendiá, mi ho dali o rok neskôr než som potrebovala..), potom som sa vrátila domov a zamierila som na horskú chatu na jesennú brigádu, na jeseň sú hory najkrajšie! Samozrejme, že boli reči, načo som študovala, či na to, aby som robila na horskej chate. Akoby mi malo v mojom mladom živote niečo ujsť kvôli 2 mesiacom v horách. Rok predtým som tiež pracovala v lete na tejto horskej chate a to mi zas povedali, prečo som radšej nešla na brigádu do Kauflandu, či to nie je jednoduchšie... :) Keď sme v ten druhý rok potom na konci októbra chatu zazimovali, o pár mesiacov som si založila živnosť a začala pracovať vo svojom odbore, ktorý ma bavil a baví, ale veľmi mi chýbajú ľudia, pracujem ako prekladateľka a vôbec nesúhlasím s tým, čo som tu vyššie čítala, že najhoršia je práca s ľuďmi, aj práca bez ľudí je najhoršia. V poslednom čase cítim veľkú chuť naučiť sa niečo nové, s čím budem pracovať. Sama som zvedavá. Katkapp

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No ale hádam sa zhodneme aspoň v tom, že okoliu skrátka nevyhovieš.=D Robila si to, čo si chcela a považovala za adekvátne a asi nie všetci mali pre to pochopenie.=D
      V každom prípade, ja si myslím, že práca s ľuďmi a to, či to niekomu vyhovuje alebo nie, záleží od povahy človeka. Ja som veľký introvert, nemám rada také tie rozhovory o ničom, len aby nebolo ticho, rada pracujem sama, svojim tempom a systémom, rada sa spolieham sama na seba, pretože nemám rada, keď sú mi vyčítané chyby iných. Ak zodpovednosť za niečo, tak potom kompletne celú alebo vôbec. Druhá vec, ktorá je podľa mňa na práci s ľuďmi... povedzme, že náročná a vyčerpávajúca, je to, že nerozmýšľajú ani nad najzákladnejšími vecami, nečítajú rady ani pravidlá, ktoré im uľahčia prácu či vyhľadávanie. Miesto toho sa spoliehajú na to, že to za nich spraví niekto iný. To sa dá pri jednom... ale ak to robí 100ka ľudí... je to fakt o nervy.
      Na druhej strane je kopec ľudí, ktorí majú toto všetko radi - drobné rozhovory v kuchynke, na chodbe, spoločnú prácu, tiež majú veľkú dávku empatie a pochopenie pre najdrobnejšie ľudské problémy a podobne.
      Za seba však môžem povedať, že pre mňa práca s ľuďmi nie je to pravé orechové, ale, bohužiaľ, nemôžem si natoľko vyberať, aby som vedela túto "časť" z môjho zamestnania vylúčiť.
      Avšak chápem, že tebe ako prekladateľke asi takýto pravidelný kontakt s ľuďmi chýba... takže ako sa vraví 100 ľudí, 100 chutí a myslím, že to platí aj v tomto prípade.
      V každom prípade ďakujem za názor a želám veľa úspechov v tom "niečom novom".;)

      Odstrániť