nedeľa 6. marca 2016

Môj prvý (nie tak veľmi epický) deň v práci

Do 29.2.2016 som žila životom najprv študenta a posledného pol roka životom absolventa pracujúceho na dohodu a zúfalo si hľadajúceho stálu prácu. Proces hľadania práce opisovať nebudem, bolo to jedno z mojich najfrustrujúcejších období v živote. Napokon prišiel na psa mráz, ja som si prácu našla a tak voľáko som sa zaradila medzi pracujúci ľud. Aby to ale nevyznelo, že som sa práce nikdy nechopila, počas výšky som brigádovala. Teraz ale hovorím o skutočnej dospeláckej práci, do ktorej musíte chodiť na určenú hodinu, odpracovať si to tam a kde len málokedy uplatníte heslo: veď aj zajtra je deň alebo čo som nestihol dnes, stihnem hááááááááádam do konca týždňa.=)  Momentálne sa žiadne lenivo ťahajúce slovo háááádam nedeje. Práve naopak. Tak intenzívny týždeň som zažila asi len týždeň pred odovzdaním diplomovej práce, keď som si stoj čo stoj vydupala jej odovzdanie, hoci mi ešte chýbala podstatná časť celej práce.

Celé sa to začalo pondelňajším pohovorom, z ktorého som odchádzala prevažne deprimovaná, lebo svoj podaný výkon a presvedčivosť som hodnotila niekde medzi dôveryhodnosťou hereckého prejavu Daniela Radcliffa a .... a meno druhého zle hrajúceho herca si proste doplňte sami. No proste brala som to ako stratenú vec.
Avšak večer prišiel ten kúzelný telefonát, že my vás teda berieme a zajtra nastupujete na školenie. 
Keď si uvedomíte, že slovami "my vás teda berieme" ešte len všetko začína =D
A tak som sa ráno na druhý deň vychystala do práce na školenie. Do svojej prvej skutočnej práce. Avšak všetky moje prvé dni sú vždy legendárne a ani tento nebol výnimkou. To bol ten deň, kedy v Bratislave fučalo tak, že ste sa ledva udržali na mieste. Áno, ten deň, kedy vám bol dáždnik úplne nanič, lebo vám ho vietor buď na kompletku vyvrátil alebo naopak, pri snahe ísť s dáždnikom proti vetru ste prakticky stáli na mieste. A áno, bol to ten deň, kedy lialo a tie drobné kvapôčky vody sa v kombinácii s vetriskom menili na kúsky ľadu, a ktoré vám neprestajne šľahalo do tváre a mali ste pocit akoby sa do vás zabodávalo milión ihiel.

No a v tomto počasí som si povedala, že mám takmer 40 minút navyše, ja si proste skočím kúpiť raňajky! Avšak v tej svojej makovičke som akosi pozabudla, že o pol ôsmej doprava v Bratislave prakticky kolabuje.... a dostať sa niekam, hoci len o 5 zastávok ďalej zaberie minimálne pol hodinu. 
Aby som to celé zhrnula - celé to dopadlo nasledovne: kúpila som si raňajky, odišla na zastávku a čakala, čo sa bude diať. Autobus meškal. Keď došiel, sunuli sme sa rýchlosťou kroku. Po 4 zastávkach si hovorím: toto nebude fungovať, musím vystúpiť, veď je to už len jedna zastávka - peši to bude rýchlejšie. Za normálnych okolností by ste ju prešli za 5 minút. Vystupujem z autobusu, rozprestieram dáždnik. Snažím sa ísť s dáždnikom proti vetru. Stojím na červenej, prší... dáždnik sa ohol (kúpený na Taiwane za euro 50 v prepočte).... nadávam ako chorá vrana, bol to môj obľúbený dáždnik. Snažím sa chrániť zdrapom dáždnika.... nefunguje to. Dáždnik skladám. Zložený ho držím v ruke. Teraz už na mňa prší na komplet celú... Stále stojím na červenej...snažím sa stáť na mieste... veľmi mi to nejde. Zelená! Snažím sa ísť proti vetru a ľadovým kvapkám, ktoré mi šľahajú do tváre.... nie je to jednoduché. Zle sa mi dýcha. Prejdem 10 metrov, ďalšia križovatka. Som vyčerpaná, mám chuť to vzdať. Teperím sa proti vetru, chce sa mi plakať, zúfalo kričím do vetra nadávky..... už len kúsok.... som premrznutá, mokrá ako myš...pár metrov. ........ ....... ........ ....... ......... .......  víťazoslávne otváram dvere na recepciu.
Keď sa všetkých naokolo snažíte presvedčiť, že je všetko "okej" a máte "všetko" maximálne pod kontrolou
Voda zo mňa tečie. Moje svetlo-modré nohavice sú zmenené na tmavomodré....ale len po úroveň kabáta. Mám dvojfarebné nohavice. Idem do kancelárie, kde na mňa čakajú noví kolegovia s komentárom: aaaaaa, niekto tu išiel pešo. Vyčerpaná si sadám a ospravedlňujem sa, že meškám. Všetci na mňa divne pozerajú..... Ozve sa dievčina po mojej pravici: si rozmazaná, Wcka sú hentam. Pozriem sa kam ukazuje prstom a utekám na toaletu. Pozriem sa do zrkadla - mám make-up na pandu...snažím sa dať trošku do poriadku, ale veľa s tým nejde spraviť....... zbytok dňa sa školím a pomaly schnem... uhýbam zvláštnym pohľadom na moju adresu. ....... Večer do seba nahádžem konskú dávku céčka a idem spať. Takže takýto bol môj prvý deň alebo ako spraviť skvelý prvý dojem.
V práci na konci dňa...
Našťastie druhý deň bol už o niečo lepší - došla som v predstihu, lebo tak to mám vo zvyku a tak (až na pár výnimiek) chodím a upravená najviac ako to len ide, keď vstávate o 5:30.

Musím povedať, a to hovorí hádam každý absolvent, ktorý začína pracovať - je to ťažké. Režim študenta a režim pracujúceho človeka je odlišný. Mám tak veľa práce, že ráno sadnem a ani neviem ako a je obed ....a zrazu večer a je čas ísť domov. Žiaden FB, žiaden chat s kamoškou či priateľom, ktorý momentálne sídli v Poľsku, žiadne idem si dať šlofíka, za hodku som späť.=D 
A tak utiekla streda, štvrtok, piatok... a zrazu nový týždeň. =D Kolegovia ma upokojujú, že to sa všetko utrase a bude lepšie... nie, neboj, naozaj tu nestráviš celý život. .... a ja im tak nejak verím. =D

Miestami mám potom pocit v štýle: sakra, čo to robím? je to to, čo chcem robiť? A miestami som ako taký dúhový jednorožec, všetko je ružové, skvelé a ja sa cítim ako ryba vo vode. Je to vzrušujúce, je to super.... je to.... stres, je to náročné. A takto oscilujem z nálady do nálady. Potom si spomeniem, že musím vytrvať, začiatky sú ťažké - informácie sa vstrebú...bude to jednoduchšie... robím to pre našu budúcnosť - pre seba a pre môjho priateľa, ktorý sa snaží rovnako ako ja.
Keď sa tvárite, že je vám viac ako 100 percentne jasné o čom je vlastne reč.
Okrem priateľa a faktu, že si chcem vybudovať kariéru, na ktorú budem naozaj pyšná, mi padli do nôty aj nasledujúce dve vety. Prvú povedala Rachel Zoe a ja sa s ňou plne stotožňujem a spomeniem si na ňu vždy, keď mám "strach" niečo spraviť resp. musím vyjsť zo svojej komfortnej zóny, aby som sa posunula bližšie k stanovenému cieľu. A tá okrídlená veta znie: Work like you have only 5 dollars in the bank. Ja síce momentálne nemám na účte ani tých 5 dolárov, takže musím pracovať ako taký mukel, ale verím, že mi to pomôže aj keď budem mať v banke 100 či 1000 násobok.=)
Druhá veta sa mi osvedčila najmä ráno, keď som rozospatá a šomrem, že sa zase musím maľovať a zasa si robiť vlasy (Bože! Veď som si ich robila včera?!): Dress for the client you want, rather than the client you have. 
Myslím, že toto nepotrebuje komentár
Drobnou motiváciou by som uzavrela svoje dojmy z prvého pracovného týždňa. Budem rada, ak sa so mnou podelíte vy o svoje pracovné skúsenosti a zážitky... prípadne si skúste zaspomínať, aký bol váš prvý deň v práci, nech ma trošku povzbudíte..... ;) Ďakujem.
BB


10 komentárov:

  1. Můj první den v mé úplně první opravdové práci jsem obrečela a za měsíc se na ní vybodla. Byl to takový stres za pár korun, že to opravdu nemělo smysl. Pak následovalo ještě pár míst a teďka jsem už třetí rok na jedné pozici. Jo, občas jsou tam fakt šílený dny, ale tak nějak je to furt lepší než to moje slavné poprvé :D Vstávám v cca 5:15 a doteď jsem si na to nezvykla a je to pro mě každé ráno hrozná zkouška.

    Držím palce, ať tě práce baví, ale jestli to nebude ono, tak se rychle začni poohlížet po něčem jiném, nebo se tam zblázníš. Hodně štěstí a hlavně pevný nervy :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dakujem za tvoju skusenost.😊 Ja som najprv tiez myslela, ze ma to kompletne zvalcuje a po nociach budem plakat do vankusa, ale zatial to neprislo (klop klop)... A mozno ma to caka...a mozno nie.😄 Necham sa prekvapit... Ale v kazdom pripade ako pises, ak to nebude ono a pojde to na ukor "mna", pojdem o dom dalej.
      Zelam aj tebe vela uspechov 😃

      Odstrániť
  2. myslim, ze ak mas tie jednorožecke momenty, bude to uz len lepsie a lepsie xD... vela ludi (2x aj ja XD) ostalo na zaciatku noveho zamestnania vydeseni a rozcarovani a to bolo to jedine, co v nich ostalo, az kym neodisli.
    a to, ze vies, ze si mozes urobit karieru, na ktoru mozes byt hrda, to si vaz a cerpaj z toho. Ja som chcela more veci, az kym som nepochopila, ze vzdy islo len o ten pocit "byt na seba hrda".

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak ja som vydesena (hlavne) a rozcarovana a nadsena a vydesena...vsetko dokopy..ale ano - mam take pozitivne momenty, ze toto by mohlo byt ono - len naisto to zistim asi az po nejakej dobe. Preto to nechcem vzdat takto na zaciatku a podlahnut vydesenosti ale zasa nechcem si to ani zbytocbe prikraslovat a klamat sa. Zatial je to okej, ma to vsetko co som vzdy chcela (hlavne citit sa dolezito 😄)....tak uvidime.
      A ano, pocit hrdosti je to co ma momentalne pohana viac ako cokolvek ine. Mam pocit, ze ked toto zvladnen... Tak zvladnen naozaj vsetko.

      Odstrániť
  3. Ja to teraz zažívam vlastne odznova, po dvoch rokoch som dala zbohom svojej prvej práci po škole a prešla do inej spoločnosti, začiatky sú strašne ťažké plus som si už niečo zažila v starej práci a tak porovnávam, čo by som asi nemala, lebo do starej sa už vrátiť nemôžem a zutekať z novej by som nemala. Premávka v BA o pol ôsmej je úžasná, hlavne prepchaté mosty a ich príjazdové cesty, šťastie, že chodím cez Apollo, SNP a Prístavný sú zabiják. A teší ma, že nemusím prestupovať. Vstávam tak normálne na siedmu, lebo začíname od ôsmej takže to stíham. Rozhodne sa však pracovný a študentský život nedá porovnať, to súhlasím, ako študentka som sa musela učiť, čo teraz nemusím, ale na druhej strane som mala viac času, oveľa viac a nemusela som stráviť úprimne povedané celý deň v robote. A už vôbec nehovorím o tom, že svoju rodinu takmer nevidím, keďže som z druhého konca republiky kam sa dostať trvá prekrásnych 7 hodín, aj napriek "modernizácii" železníc a všetkých tých zdanlivo pokrokových krokov všetkých vlád. Niekedy mám chuť so všetkým hodiť a robiť už len na svojom blogu, ale ten zatiaľ nezarába, takže musím pracovať normálne. Držím ti palce, musíme ten počiatočný nápor zvládnuť, inak to nejde a ak ťa na práci aj niečo baví, potom to ide o to ľahšie, ja sa tento týždeň mám zaúčať do noviniek, ktoré sa mi zdajú hrozné, tak ale uvidíme.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Odkedy nechodim do skoly, co je august minuleho roka, uplne som vysla z cviku co sa tyka ranneho cestovania 😄 ale uz sa rozpamatavam.
      Som rada ze nie som jedina, ktora zacina.... Osobne mam pocit, ze kazdy berie novu pracu ako nieco uplne jednoduche a len mna to desi... Ale vidim, ze ozaj nikto to nema jednoduche a kazdy zaciatok je v niecom tazky. Musime vydrzat a zvladnut to.😊 Ako hovoria moji kolegovia - cim dlhsie robis, tym je to lahsie. Aj ja ti drzim palce a zelam vela trpezlivosti a uspechov.😊 zvladneme to!

      Odstrániť
  4. Páni, obdivuji tě, že jsi ten první den takhle zvládla. Já sama ani nevím, co bych dělala. Mě ještě čeká více jak 3 roky studentský život a pak se ukáže, jak zvládnu takový den já. :)
    Find joy in the ordinary

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. 😄😄😄 dakujem. Tiez sa cudujem samej sebe. Ale musim povedat, ze v kancelarii boli fajn ludia, tak sme to brali celkom s humorom 😊. Navyse skolenie bolo tak intenzivne, ze som ani nemala cas rozmyslat aka som "chudera" 😄 Ak ti ale mozem poradit - najdi si serioznu robotu uz pocas skoly - najlepsie taku, ktoru by si chcela robit po skonceni skoly. Ja som toto maximalne zanedbala a dobehlo ma to velmi nepekne.😊 a tri roky utecu ani nebudes vediet ako.....

      Odstrániť
  5. Tak takto dobre som sa už dávno nezabavila. Naozaj dobre píšeš! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ďakujem.=) Musím povedať, že v tom momente mi celá situácia prišla čokoľvek, len nie vtipná... ale takto s odstupom času sa na tom celkom dobre bavím. =D Takto za pár rokov si budeme so šéfkou hovoriť: a pamätáš si ako si došla prvý deň do práce, celá zmoknutá, s rozmazanou špirálou po celej tvári.... ??? ...a schuti sa zasmejeme, že áno, na to sa nedá zabudnúť.

      Odstrániť