streda 18. novembra 2015

Gilles Lipovetsky: Třetí žena

Konečne! Konečne som dočítala Gilla Lipovetského a jeho Tretiu ženu. Nie že by to bolo tak nudné, len času bolo málo. =)
V niektorom z predošlých článkov som už spomínala, že knihu nám odporučila profesorka na predmete "dejiny odievania". Spolu s odporúčaním prečítať Lipovetského sme dostali aj dlhý zoznam iných kníh o móde, no dostávali sme ho s výrazom: nečítajte nič ďalšie, pokiaľ neprečítate Lipovetského.=D ... aspoň ja som taký pocit mala. No nebola by som to ja, kebyže veci nespravím opačne. Najprv prišlo čokoľvek ďalšie a až potom prišiel na rad tento pán Lipovetsky. A jeho meno som v jednom odstavci použila... moment... 4 razy!!! =D Ale okej... idem už rovno k veci!

Gilles Lipovetsky je francúzsky filozof a sociológ. Filozofiu vyštudoval na univerzite v Grenoble. Spomínam to preto, lebo na svojej alma mater nielen študoval, ale pôsobí tu aj ako profesor. Celkom prekvapivou informáciou je, že začínal ako marxista (narodil sa v r. 1944 - len pre lepšiu orientáciu). Bolo to jeho prvé "obdobie", ktoré trvalo medzi rokmi 1965-83. Potom svoje uvažovanie otočil o 180 stupňov a stotožnil sa so systémom kapitalizmu. Zmenu okomentoval slovami, že len idioti nikdy nezmenia názor.(=D) 
Uznanie ako filozof a sociológ získal v r. 1983, keď vyšla jeho prvá kniha. Odvtedy vyšlo niekoľko ďalších kníh (v českom preklade ich je 6!), v ktorých sa venuje vo všeobecnosti svetu 20. storočia. Rozmenené na drobné sú to témy ako moderná kultúra, konzum, ženstvo, móda, médiá, globalizácia.... v zásade všetky tieto témy sú viac či menej zastúpené aj v knihe Třetí žena, ktorá vyšla v originále v r. 1997 (prvé české vydanie r. 2000).

Autor vystupuje v knihách ako výstižný a kritický komentátor celej postmodernej epochy. Zamýšľa sa nad fenoménom lásky, sexu, vzťahu ženy k práci, domácnosti atď. Okej, tieto krásne vety som opajcla z popisu na zadnej strane knihy ale sú dokonale výstižné. Dovolím si myšlienky ďalej rozvinúť a dodám, že autor sa v zásade venuje stereotypom o ženách, mužoch, rozdielom medzi nimi či ich vzájomnom koexistovaní, ktoré v priebehu tejto epochy vznikli (napr. žena konzumentka vznikla práve na začiatku 20. storočia - prečo? ako? akú úlohu v tom mal chlap?). Takže kniha nie je len o žene a ženstve ale aj o mužoch.
A keďže som čítala s ceruzkou v ruke a divo podškrtávala všetko, čo ma zaujalo, hneď vám prihodím aj niekoľko náhodne vybraných príkladov "stereotypov" resp. fenoménov. (Upozorňujem, že vety sú bez súvislého kontextu, takže nezaručujem, ako ich pochopíte ;)).

Zdroj: Martinus
Tak napr. sexuálna deľba rodinných úloh začína už v prvej fáze socializácie dievčat a chlapcov. Lipovetsky presne píše: Holčičky jsou časteji vyzývaný, aby uklidili dům, umyly nádobí nebo se věnovaly bratříčkům a sestřičkám. Právě tak i hry s panenkami a na "maminku" je připravují pro budoucí roli matky-hospodyně-spotřebitelky. Ďalej vysvetľuje, že sú to vlastne úlohy zdedené z tradície. Zaujímavé je však to, prečo sa sexuálna deľba domácich úloh vytrvalo udržuje a iné úlohy, tiež zdedené z tradície, sa medzičasom vytratili? 

Veľmi zaujímavá bola tiež pasáž o sexuálnom harrasmente/obťažovaní. Prvý krát bolo uznané ako trestný čin v Amerike v r. 1977. Dovtedy to bolo chápané ako niečo, za čo si mohli ženy samé. Ak by ženy jasne dávali najavo "nie", chlapa by k ničomu nepodnecovali. A práve uznaním a potrestaním vinníka došlo k obrovskej zmene. Ženy vtedy pochopili, že muži svojim chovaním ponižujú a diskriminujú ženské pohlavie, že si môžu a musia nárokovať svoje práva. Treba zdôrazniť, že v rámci Európy a Ameriky sa tento problém riešil odlišne. Zatiaľ čo Amerika viedla "kolektívnu bitku smerujúcu k triumfu", Francúzi prijali právo žien ohradiť sa voči obťažovaniu bez zbytočných diskusií a konfliktov. Ako píše Lipovetsky, dokonca s masívnou podporou mužov. Problém je však v tom, že keďže žena môže za "útočníka" označiť kohokoľvek a pri akomkoľvek geste, ktoré ona uzná za nevhodné, chlapi sa pre istotu stiahli do úzadia. Lipovetsky píše: tažení proti sexuálnímu harrasmentu vedou ke smutné ironii: cílem bylo osvobodit ženy od nevhodných mužských výzev, ale spíše došlo k tomu, že se muži osvobodili od "potřeby" žen, které v mužské existenci přestaly hrát ústřední roli. 

Ku kráse sa Lipovetsky zasa vyjadril napr. aj takto: kultu krásy sa podařilo ženy psychicky a tělesne zlomit, obrat je o sebedůveru a pohltit je estetickými a narcistickými zájmy. V knihe cituje aj názor Blanche de Géry, ktorá tvrdí, že je přípustné nebýt hezká, ale je zakázáno být naprosto ošklivá. A dokonca som zistila aj to, kto povedal moju obľúbenú vetu, že neexistujú škaredé ženy, existujú len lenivé ženy. Autorka výroku, tiež citovaná v knihe je Zsa Zsa Gabor. =)
Veľmi ma pobavil Lipovetského názor, že krása nemá u mužů a u žen stejný společenský význam. (...) Ženská krása zvyšuje hodnotu a postavení mužů: muž viděný ve společnosti krásné ženy je pokládán za inteligentnejšího, kompetentnějšího a důležitějšího než, ten, kterého doprovází žena bez půvabů. U žen nic podobného nenajdeme: krása muže nevylepšuje image ženy. která ho doporovází.

A čo vlastne znamená "tretia žena"? Na pozadí spomínaných stereotypov a fenoménov autor ilustruje premeny akým ženstvo v priebehu storočí prešlo."Prvá žena" bola démonizovaná a ponižovaná (v stredoveku) a "druhá žena" bola idealizovaná žena renesancie. "Tretia žena" je žena postmoderny, je to emancipovaná žena, ktorá má právo študovať, pracovať, má volebné právo, má sexuálnu slobodu, slobodu v rozhodovaní. Keď si premietneme základy z dejepisu, tak si uvedomíme, že žena bola "vnútorný činiteľ" - starala sa o chod domácnosti, rodiny a muž bol "vonkajší činiteľ", akýsi reprezentant rodiny v spoločnosti. Žena vstúpila do "vonkajšieho sveta"=spoločnosti pomerne nedávno (v 20. storočí) a otvorili sa nám úplne nové možnosti (a prekážky), na ktoré autor poukazuje.

Takže odporúčanie na záver? Prečítajte si túto knihu!!! A nemusí vás odradiť ani to, že je to filozofická kniha, pretože je to hádam najčítanejšia filozofická kniha akú som zatiaľ čítala. Samozrejme, boli tam slová, ktorým som nerozumela (denunciácia, mizogynie, dithyrambický a mnohé ďalšie) a pasáže, ktoré som možno ani nepochopila a ktoré som musela čítať aj na tri razy... ale aspoň donútia človeka zamyslieť sa a trošku si zafilozofovať. 
Na druhej strane som mala od knihy asi priveľké očakávania. Čakala som, že tam nájdem "odpovede" na svoje otázky... nejaký návod ako byť "správnou modernou ženou" (cháp v nadnesenom význame). Lenže ako som písala vyššie, autor je len komentátor a kritik. Nedáva návod, rady, ... hodnotí vývoj situácie a podáva svoje vysvetlenie 
Avšak ak nič iné, tak som si minimálne rozšírila pohľad na ženstvo a na rozdiely medzi mužom a  ženou (a teraz nemyslím na tie fyzické!). Znie to trošku hlúpo ale keď si knihu prečítate, pochopíte. 

BB

Zdroj:
LIPOVETSKY, Gilles: Třetí žena. Praha 2007.
https://en.wikipedia.org/wiki/Gilles_Lipovetsky 

4 komentáre:

  1. urcite to znie zaujimavo... nemam rada iste stereotypy pri vychove... snazim sa im vyhnut a preto som napriklad velmi rada, ze moje mlada vidi otca varit a mamu chodit na kavu xD ... ze skratka nevidi len ten stereotyp, ze otec autorita, mama "sluzka" a teda si z toho asi (dufam) odnesie, ze ludia sa maju spravat tak ako im je prirodzene a robit, co ich tesi... a ze od svojej buducej zeny nebude bezvyhradne vyzadovat prat mu ponozky, ale si to laskavo operie sam xD..
    velmi ma zaujala ta cast o tom ako kult krasy obera zeny o sebavedomie... ono je to vlastne cista pravda... bohuzial, zapadam do toho aj ja sama ... nech to znie akokolvek povrchne, niekedy mam pocit, ze ku dokonalemu vnutornemu stastiu mi chyba iba udrzat si iba stihlejsiu postavu a mat saty presne podla mojich predstav... pretoze vtedy som vo svojich ociach krasna. Vies, ked som bola mladsia, chcela som byt v prvom rade inteligentna a nezavisla... ale povedzme, ze priority sa konkretizuju a menia a preto uz ma pocit, ze som dosiahla dost - rodinu, zdrave mlada, volnost aj vo vztahu.... takze uz ma naozaj "trapi" iba to ako sa viac vypiplat ako byt stylova a podobne veci, ktorym naozaj davam az nezdravo vela dolezitosti...pretoze ved predsa moj zivot je dobry a peknucky a ja ho musim reprezentovat tym ako vyzeram, pretoze ved si moj muz nezasluzi zenu, ktora nie je tip top.... akoby vsetko vo mne kricalo, ze je DOLEZITE mat nerozlietane vlasy a podobne.... ono v istom zmysle ano, preco si neuzivat svoje zenstvo...ale v inom je to az chore... ze sme v 21.storoci a stale si myslime, ze prvorade je vyzerat a potom vsetko ostatne.... a to nevravim, ze sa chystam zmenit. v istom zmysle mi to vyhovuje... som to "ja" .

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Myslím si, že budúce ženy - teda keď už bude dospelý - mu ani prať ponožky nebudú aj keby to kto vie ako vyžadoval, lebo ženská emancipácia. =D Takže najlepšie bude ak ho to (pre istotu) naučíš. =D
    Ale áno, suhlasím. Najlepšie je vychovávať človeka k samostatnosti - že si vie aj navariť, aj oprať, aj počítač opraviť.... že nerozlišuje "ženské" práce a "mužské" práce. A keď už raz bude s niekym žiť, už bude na nich ako si povinnosti podelia. Samozrejme to platí aj pre ženy - kašlať nato, že je niečo zaradené ako "ženská práca". Žehliť sa neučí žena pre chlapa, ale sama pre seba. A keď si nájde nevychovaného bula, ktorý si myslí, že žena patrí len za sporák, tak to už bude problém niekde inde. =D
    Áno, tá veta je celkom pravdivá... na druhej strane je na tebe ako veľmi ssa tvoj svet bude točiť okolo "krásy", ako veľmi sa tomu podriadiš a podobne. Lipovetsky to na ďaľších stranách dovysvetluje, že "jestliže v dnešní dobe buclatost, záhyby, oblost či tělnatost vyvolávají ze strany žen tak záporné reakce, je to proto, že štíhlost a pevnost získaly hodnotu sebevlády, úspěchu, ovládnutí sebe samé (self management). Každá žena, která chce zeštíhlet, vypovída svým tělem o odhodlání osvojit si kvality vúle, autonomie, výkonnosti a vlády nad sebou, kterou tradice přisuzovala mužúm."......... inými slovami - vypovedáš o sebe len to, že máš veci plne pod kontrolou.;)
    Ale popravde, v posledných rokoch som si zvykla na to tváriť sa milo a byť pekná a popritom očakávať, že všetci budú rovnako milí, budú mi po vôli a budú ma mať radi. A veľa ľudí to robí (netvrdím, že úprimne) ... a človek si na to zvykne. Že veci idú aj bez slov a že hrať sa na hlúpu je výhodnejšie ako tváriť sa emancipovane a inteligentne. Proste treba nájsť medzi tým rovnováhu... byť krásna a zaujímať sa o krásu nerovná sa automaticky hlúpa, nie? =D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Iste, krasna a inteligentna sa rozhodne nevylucuje a vlastne je smutne byt zenou a zanedbat sa.... ale co sa tyka tych cistych emocii, ktore vo mne niektore veci okolo krasy vyvolavaju...tak je to trochu prehnane ako sa vo mne podpisal ten tlak xD .

      Odstrániť
    2. No... áno.. je to taká horko-sladká "možnosť", ktorú my ženy máme - "vymodelovať" sa do podoby, ktorú si viacej vysnívame ako odvodíme od reality. =(. Tiež som sa dlho vyrovnávala sama so sebou a ešte stále nie som so sebou na 100 percent stotožnená a je to smutné lebo nás to oberá o veľa pekných vecí. Ale čo s tým narobíme? Asi si tým treba prejsť..... neviem... ale áno, rozumiem čo myslíš.=)

      Odstrániť